Jeho plešina: muž, ktorého pohľad ma očaril

- začiatok prvej časti -

Bol chladný novembrový večer. V krbe plápolal načervenalý plameň. V pozadí bol počuť iba tichý tikot hodín a dych. Jeho dych.

Vedela, kto sedí v kresle. Mohol to byť iba on. Odlesky plameňov zvodne tancovali na jeho plešine a ona si nedokázala pomôcť. Zaryla prsty hlbšie do pohovky a jemne stisla jednu zo svojich pier medzi zubami.

„Čakáš tu na mňa, že?“ spýtala sa nesmelo. On však nereagoval. Nemusel. Všetko, čo jej chcel povedať, jej už dávno povedal. Teraz iba čakal v koženom kresle s pohárom vína v ruke.

Po chvíli, ktorá sa jej zdala nekonečná, jemne pokynul rukou, aby prišla bližšie. Chcela utekať, ale posledné zbytky súdnosti, ktorá jej ešte zostala, ju zastavili. Pomaly vykročila smerom k nemu a položila svoju jemne sa trasúcu ruku na operadlo kresla.

„Čakala som. Tak dlho som čakala,“ hlesla. On však neodpovedal. Nikdy neodpovedal. Prebodával ju pohľadom, ktorý sa jej zarýval do duše.

- koniec prvej časti -